peterbadiar.blog.pravda.sk

Po zverejnení mojich blogov som si uvedomil, aké náročné je sa k niečomu vyjadriť a zároveň nepôsobiť tak, že neobjektívne obhajujete len jednu stranu. Ozvalo sa mi zopár ľudí, ktorý mi povedali svoje výhrady k niektorým mojim tvrdeniam. Či už sa to týkalo repky, problémov malých a začínajúcich farmárov ale aj problémov s „agrobarónmi“. Napriek tomu, že som sa viackrát snažil vo svojich blogoch vysvetliť, kto som a čo robím, mám strach, že sa mi to nie úplne podarilo a že moje blogy vyzneli ako obhajoba repky a agrobarónov. Hold, asi sa musím ešte veľa učiť.

Musíme komunikovať

Pri rozhodnutí začať písať tieto blogy som mal sen iniciovať vznik platformy – diskusného fóra – iniciatívy, kde by sa zišli zástupcovia všetkých relevantných síl, ktoré majú čo povedať k téme slovenský vidiek. A tí by si (najlepšie za zavretými dverami) vydiskutovali svoje predstavy o slovenskom vidieku 21. storočia. Týmito mojimi „naivnými snami“ som už začal obťažovať aj svojich známych, ktorí pôsobia v rôznych vidieckych organizáciach.

Účastníkov tejto platformy si naozaj predstavujem ako obsahovo široký záber organizácii a iniciatív. Od zástupcov menších roľníkov a gazdov ako Vidiecka platforma, cez zástupcov hlavných producentov na pôde ako Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora ale rovnako aj zástupcov ochranárov a lesníkov. Táto iniciatíva by nemala prioritne riešiť výšku a rozdelenie dotácii v najbližšom programovacom období ale mala by sa pokúsiť nazrieť aj za jeho horizont. Slovenský vidiek musí riešiť nielen aktuálne problémy ale musí reagovať aj na výzvy, ktoré nám už dnes prináša naša budúcnosť. Preto ja osobne by som si za tým stolom rád predstavil aj pána Kravčíka z organizácie Ľudia a voda a rovnako odborníkov z Národného lesníckeho centra, ktorí sa venujú agrolesníctvu. A tu už narážame na prvé problémy. Nedokážeme sa navzájom tolerovať a stále len dehonestujeme prácu toho druhého. Aspoň tak to vyzerá v mediálnom priestore. Verím, že v osobnom rozhovore za rokovacím stolom by to mohlo byť výrazne lepšie.

Ako hlavný problém prebiehajúcich diskusií považujem to, že stále bojujeme proti niečomu. Takmer nikdy nepočuť, za čo sa bojuje. Respektíve to nie je také dôležité, ale hlavné je, že

to čo robí ten druhý je jednoznačné zlé.

Domnievam, že je to kvôli tomu, že sme príliš zahľadení do seba a nesnažíme sa vidieť, že aj práca toho druhého má svoj význam a hodnotu. Aj ja keď som si prečítal prvé vyjadrenia nášho nového ministra, tak som si takmer vytrhal zvyšok vlasov čo mi ešte ostali, ale po vychladnutí som si uvedomil, že tie názorové prieniky by sa určite našli a možno viac ako by sa na prvý pohľad zdalo. Trvalo mi takmer 40 rokov kým so sa to naučil, ale dnes sa už snažím na akýkoľvek problém a konflikt pozerať aj očami tej druhej strany. Rozumiem, že treba chrániť včely, ale nie som si istý či aj včelári naozaj chcú, aby bola včela vyhlásená za chránený druh. Nebolo by lepšie takýto problém radšej riešiť otázkou na včelárov. Ako môžeme pomôcť vašim včelám? Pomohlo by Vám, ak by poľnohospodári vysiali biopásy s vhodnými kvitnúcimi rastlinami? Som si istý, že by sme sa zhodli. Ok. Tak vysievajme tieto pásy po vrstevniciach, aby sme zachytávali zrážky a bránili erózii. A ak to bude legislatívne, resp. majetkovo-právne možné, vysaďme tam stromy. A stvorili sme agrolesníctvo. A zadržiavame „Kravčíkovu“ vodu. A toto som nevymyslel ja, ale úradníci z PPA. Presne tak. Volalo sa to Agroenvironment a životné podmienky zvierat a prebiehalo to v rokoch 2006-2010. Samozrejme, vtedy to bolo bez toho agrolesníctva, ale stačilo by túto dotačnú schému len oprášiť a mierne upraviť na dnešnú dobu. Súčasťou tejto schémy bolo aj povinné striedanie plodín v osevnom postupe ale rovnako aj maximálna veľkosť parcely. Takže sa domnievam, že by sa dokázali úplne elegantne podchytiť aj návrhy pána Mičovského ohľadom podielu jednotlivých plodín, resp. eliminácia „monokultúr“.

Peniaze a včely

Ak ste si teraz povedali, že síce rozprávam ľúbivo, ale len zahmlievam, a že chcem obalamutiť verejnosť biopásmi, ktoré mi aj tak zaplatia daňový poplatníci a potom tie včely aj tak otrávim postrekmi v repke, tak sa vyjadrím aj k tomu. K peniazom: Poľnohospodárstvo je podnikanie ako ktorékoľvek iné a je preto povinné generovať zisk. A treba povedať, že mu to moc nejde. V úspešných rokoch je to max. 3% z obratu. A v tých menej úspešných je to strata. Takže diskusia o tom, kto to všetko zaplatí je úplne povinná súčasť akýchkoľvek rozhovorov o budúcnosti slovenského vidieka. A k otráveným včelám: Usmrcovať včely považujem za hriech. Pôsobím ako ekologický poľnohospodár, ale zároveň som aj spoločníkom vo firme, kde sme sa venovali konvenčnému poľnohospodárstvu, takže sme postrekovali aj repku. Viac ako desať rokov sme si financovali nemeckú poradenskú firmu, ktorá nám 6 krát ročne priamo na poliach poskytovala terénne poradenstvo. A títo ľudia boli na usmrcovanie včiel veľmi citliví. Dokonca do tej miery, že by to bola pre nich červená čiara, prekročenie ktorej by znamenalo koniec spolupráce, a to napriek tomu, že ich služby určite neboli lacné. Používali sme preto postreky, ktoré sú schválené s tým, že neohrozujú včely. Napriek tomu sme z dôvodu minimalizácie rizika postrekovali v mimoletovom čase včiel – najmä skoro ráno. Plus sme takúto aplikáciu vždy oznámili miestnym včelárom, ktorý si včely na dobu postreku zavreli. Ako som už napísal, „naši“ včelári to akceptovali a neviem o tom, že by sme niekedy úhyn včiel spôsobili. Považujem preto za nemorálne kritizovať slovenských poľnohospodárov a pritom tolerovať také isté postreky Rakúšanom alebo Nemcom. A čo sa týka vyhlásení, že včely nie sú sliepky a nedajú sa zavrieť. Včelári, ktorí chcú nájsť riešenie, Vám povedia ako sa to dá a kedy najneskôr už musia otvoriť „letáče“ na úli, takže viete dokedy môžete ráno striekať. A tí včelári, ktorí pestovateľov repky neznášajú (možno aj oprávnene, lebo s nimi majú zlé skúsenosti), Vám budú hovoriť príbehy o tom ako sa to nedá a ako sa včely udusia.

Bez odbornosti to nemá zmysel

Vráťme sa ešte na chvíľu k tej diskusii o budúcnosti vidieka. Pre jej úspech musia byť splnené aspoň dve základné podmienky: musíme sa rozprávať odborne a musíme sa snažiť nájsť kompromisné riešenia, ktoré nenechajú žiadnu oprávnenú požiadavku nevyriešenú. A moje blogy sa zatiaľ stihli venovať len tej prvej podmienke. Stihol som upozorniť len na niektoré skutočnosti, ktoré ja považujem z odborného hľadiska za mýty. A následne nás čaká tá druhá časť – omnoho náročnejšia. Nájsť taký kompromisný systém, ktorý by bol reálne fungujúcim podnikaním produkujúcim potraviny ale aj drevo, ale v ktorom by už neboli poľnohospodári za prejedačov dotácii, ochranári za ekoteroristov a lesníci za verejných nepriateľov.

PS namiesto záveru

Tie biopásy v rámci „agroenvironmentu“ sú len jeden z príkladov. Čaká na nás stovka ďalších problémov, ktoré bude treba vyriešiť. Samozrejme viaceré vidiecke organizácie a rovnako aj ja už dlhodobejšie pracujeme na riešeniach, kde by sa dali skĺbiť požiadavky vyhovujúce viacerým a po úpravách možno aj všetkým stranám. Cez dotácie, ich výšku a mechanizmy proti ich zneužitiu, nevyhnutné zmeny legislatívy až po skutočné praktické postupy, ktoré treba zaviesť do praxe. Aby sa Green deal nestal len modernejším spôsobom rabovania verejných financií s nulovým praktickým efektom ale s o to krajšími brožúrkami a reklamnými spotmi. Viac konkrétnych riešení v najbližšom blogu.